Zabudnutá vdova

Celá dedina utečie v noci preč a do ďalšieho, podivne tichého rána sa zobudí vo svojom dome len jedna osamelá, zabudnutá stará žena. Tak akosi by sa mohol začínať úspešný detektívny román alebo scenár post-apokalyptického filmu. Mohol by,  keby to nebola pravda….

Bola augustová noc roku 2014. Obyvatelia irackého mestečka Karamless na Ninivskej planine  mali niekoľko hodín na to, aby si zachránili holé životy pred postupujúcimi militantmi ISIS. 80-ročná Victoria bola jednou z mála, ktorí neodišli. Vdova, chaldejská katolíčka, netušila nič o náhlej evakuácii, ktorá v okamihu urobila zo starobylého mestečka mesto duchov. V to tiché ráno, pamätného 7. augusta 2014,  sa vychystala na svätú omšu, zamkla za sebou dvere a namierila si to do kostola Mar Addai. Tak ako to robila každý deň.

Ulice boli zlovestne prázdne, kostol zamknutý.

Pochopila, že sa deje čosi nedobré.

Vrátila sa.

Zamkla sa.

Spolu so susedou Gazelle (na fotografii vľavo), ktorá sa v to ráno tiež zobudila vo svojom dome do prázdna a ticha, zabarikádovali vchod a štyri dni z Victorinho domu nevyšli. „Držala nás modlitba,“ hovorí Victoria. „Potrebovali sme však aj potravu pre telo, nielen pre dušu. Zásoby sa nám po štyroch dňoch minuli. Potrebovali sme vodu a jedlo.“

Museli vyjsť z domu.

Okamžite padli do rúk ISIS.

V zúfalstve a absurdnosti situácie požiadali Victoria a Gazelle o pomoc. V šokujúcom zvrate udalostí im militanti poskytli vodu a jedlo, a to aj napriek tomu, že sa obe odmietli vzdať svojej viery.

O niekoľko dní neskôr ich jednotky ISIS vyhľadali a zaviedli ich ku Kostolu svätej Barbory na okraji mesta (na fotografii nižšie). Bola tam asi desiatka ďalších „zabudnutých“ ľudí,  posledných kresťanských obyvateľov mestečka. „Musíte konvertovať na našu vieru,“ oznámili im stroho vojaci. „Iba naša viera vám zabezpečí raj.“

„Raj je o láske,“ trúfli si oponovať Victoria a Gazelle. „My kresťania veríme, že keď preukazujme lásku a láskavosť, odpustenie a milosrdenstvo, šírime nebeské kráľovstvo Božie aj na zemi,“ poučili ich s osemdesiatročnou odvahou starých a skúsených.

„Ak nás chcete zabiť pre našu vieru, potom sme pripravené zomrieť – tu a teraz!“

Na tieto slová nebolo odpovede. Dvanásť kresťanov, medzi ktorými boli najmä starí a chorí, militanti prepustili.

Victoria a Gazelle sú naďalej susedkami. Zo svojich domov však museli odísť. Teraz susedia už len ich matrace, na ktorých spia v spoločnej izbe. Tú si za symbolickú cenu prenajali od ACN v utečeneckom tábore v Ankawe, na predmestí severoirackého kurdského mesta Erbil.

Tu, na matracoch – svojich dočasných domovoch, mi obe vyrozprávali svoj spoločný príbeh. „Ebony…“  natiahla ku mne ruky Victoria pri mojom odchode.

Ebony – v arabčine „dieťa moje“. Odišiel som z maličkého domova Victorie a Gazelle ako malé dieťa s pocitom úcty, bázne, údivu aj obdivu, dieťa, ktoré mohlo na chvíľku sedieť pri nohách žien veľkej nádeje, vnútornej sily a neochvejnej viery.