Katolícka cirkev v Maroku žije!

Univerzálnosť Katolíckej cirkvi sa najviac preukazuje na tých miestach sveta, kde sú kresťania len zanedbateľnou menšinou. Jednou z takýchto krajín je Maroko. V tomto severoafrickom kráľovstve žije 37 miliónov ľudí, z ktorých je 99,9 % moslimov. Ku Katolíckej cirkvi sa hlási len 0,08 % obyvateľov. Pápež František je počas tohto víkendu na návšteve Maroka na pozvanie kráľa Mohammeda VI. a miestnych biskupov. Jeho kroky smerujú do miest Rabat a Casablanca.

Malá, ale silná Cirkev usilovne vykonáva pastoračnú prácu medzi katolíckymi veriacimi svojej krajiny. Tiež intenzívne poskytuje pomoc najviac znevýhodňovaným členom marockej spoločnosti a tisícom mladých ľudí, ktorí prichádzajú z oblastí subsaharskej Afriky s vidinou lepšej budúcnosti v idealizovanej Európe.

Pápežskej nadácii ACN – Aid to the Church in Need poskytol rozhovor marocký biskup z Rabatu, salezián Cristóbal López Romero. „Katolícka Cirkev v Maroku žije! Je to energická a mladá Cirkev požehnaná milosťami a silnou túžbou prinášať svedectvo,“ hrdo povedal biskup v úvode rozhovoru.

Biskup Cristóbal López Romero

V Maroku sa nachádzajú dve katedrály – jedna v hlavnom meste Rabat a druhá v meste Tangier. „Do našich kostolov chodí viac mladých ako starých ľudí, viac mužov než žien, viac černochov ako belochov.“ Väčšinu marockých veriacich tvoria cudzinci z viac ako 100 rozličných krajín. Mnohí z nich pracujú vo veľkých firmách, ktoré majú  v Maroku svoje pobočky. Pochádzajú väčšinou z krajín južne od Sahary ako Kongo, Senegal alebo Pobrežie Slonoviny. Sťahujú sa do Maroka, aby pokračovali vo svojom štúdiu a svoje „bezpečné miesto“ nachádzajú práve uprostred Katolíckej cirkvi. Katolícki duchovní pôsobiaci v Maroku pochádzajú z viac ako 40 rozličných krajín. „Byť katolíkom znamená patriť k Cirkvi, ktorá je univerzálna, globálna,“ povedal biskup López. Táto univerzálnosť od ľudí vyžaduje, aby sa nepozerali na to, čo ich odlišuje, ale aby sa zamerali na to, čo majú spoločné. „Sústredíme sa na to, čo je skutočne dôležité a podstatné. Rozmanitosť nás obohacuje a sme pred sebou navzájom otvorení považovať naše rozdiely za príležitosti, nie za problémy.“

Cirkev v Maroku v spolupráci s rôznymi charitatívnymi organizáciami  pomáha tým najslabším, bez ohľadu na ich pôvod. Venuje sa tisíckam migrantov, ktorí prešli náročnú cestu cez Saharu, ale potom ostali „zaseknutí“ v krajine bez možnosti pokračovať na svojej ceste do Európy. „Títo ľudia potrebujú starostlivosť a prijatie. Väčšina z tých, ktorí dorazia do Maroka je chorá, , mnohé ženy sú tehotné. Cirkev sa ich ujíma, je pre nich dobrým Samaritánom. Chráni ich, podporuje a usiluje sa o ich integráciu tak, ako nás o to žiadal pápež František. Dokonca aj moslimské autority oceňujú našu prácu,“ vysvetľuje biskup López.

Mladí ľudia odchádzajú z Afriky, aby ušli pred chudobou a nezamestnanosťou, ale mnohí utekajú aj pred vojnou, násilím, prenasledovaním alebo prírodnými katastrofami. Podľa biskupa Lópeza nie je možné vyriešiť problém vysťahovalectva z Afriky, ak sa bude „v Európe naďalej vyhadzovať 30 % produkovaných potravín a ľudia budú naďalej žiť v nadbytku a prepychu, zatiaľ čo budú od tých, ktorí žijú v neľudských podmienkach vyžadovať, že sa pasívne zmieria so svojím osudom. Spoločnosť si musí uvedomiť dôsledky svojho správania.“ A rozhorčene pokračuje ďalej: „Namiesto toho, aby sme len poskytovali nejakú humanitárnu pomoc, mali by sme platiť primeranú cenu za nerastné suroviny, ktoré ťažíme. Musíme dbať o to, aby nadnárodné korporácie platili dane, ktoré dlžia.“ Podľa jeho slov Afrike nepomôžu „omrvinky, ale spravodlivosť a rozvojové plány. Bez lásky sme ničím, bez spravodlivosti sme ešte menej.“

Logo apoštolskej cesty pápeža Františka do Maroka s nápisom: „Pápež František – Služobník nádeje“

Dôležitou témou, bez ktorej sa určite nezaobíde ani návšteva pápeža Františka, je miera náboženskej slobody v krajine. Aktuálna Správa o stave náboženskej slobody vo svete, ktorú minulý rok zverejnila pápežská nadácia ACN uvádza, že Maroko je na základe svojej ústavy suverénnym moslimským štátom. Hoci ústava formálne zaručuje náboženskú slobodu, zároveň zakazuje, aby politické strany, parlamentní poslanci alebo ústavné dodatky odporovali islamu. Aj Európsky parlament upozorňuje, že „kresťania, zvlášť tí, ktorí konvertovali z islamu, čelia mnohým formám diskriminácie.“ V Maroku nie je povolené rozširovanie neislamských náboženských materiálov a trestný zákon zakazuje nemoslimom obrátenie moslimov alebo akúkoľvek misijnú činnosť, ktorá by mohla „otriasť ich vierou“.