„Vina je horšia ako bolesť.“ (Svedectvo z Kolumbie)

KOLUMBIA – “4. apríla 1960 zavraždili politickí konkurenti môjho otca Francisca Miru. Mala som vtedy štyri roky. Spolu so svojimi ôsmymi súrodencami som bola prinútená byť svedkom otcovej popravy. Najprv zatlačili matku do kúta, potom otca zastrelili a pred nami mu odrezali hlavu.”

Takto si vybavuje svoje rané detstvo Kolumbijčanka PASTORA MIRA GARCÍA. Krajina, v ktorej za posledných 60 rokov trpel národ ozbrojenými bojmi medzi marxistickými guerillami, vládnymi vojskami a ultrapravicovými milíciami, sa stále vyrovnáva s následkami nekontrolovaného násilia. V roku 2016 sa dosiahla kontroverzná mierová dohoda s najdôležitejšou guerillovou skupinou, ale podľa odhadov bolo v dlhodobom konflikte zavraždených 900 000 ľudí a 7 miliónov Kolumbijčanov bolo vysídlených. A násilie a nepriateľstvo stále prebývajú v srdciach mnohých ľudí…

Pastora Mira García pokračuje vo svojich dávnych aj čerstvých spomienkach, ktoré nedávno sprostredkovala aj pápežskej nadácii ACN:

“Keď v roku 1999 zaútočili vojaci jednej z ozbrojených frakcií na susedný dom a rozbili predné dvere, dostala naša matka infarkt a umrela.

Ešte pred matkinou smrťou som sa dozvedela meno otcovho vraha. Spýtala som sa mamy, či je to naozaj muž, ktorý zabil ocka. Odpovedala: “Áno, dcéra moja, ale nemáme právo mu ublížiť.” Hľadala som ho, trvalo mi dlho, kým som ho našla. Keď som sa konečne dostala jedného dňa k vrahovmu domu, nenašla som tam muža, ale trosku, rozbitú ľudskú bytosť. Vzhľadom na životné okolnosti, v ktorých sa po rokoch ocitol, by bolo bývalo veľmi ľahké dať mu kus otráveného chleba či použiť iný spôsob, ako skoncovať s jeho životom. Ale vďaka Bohu som pamätala na mamine slová. Na ceste späť sa mi chcelo plakať… Rozhodla som sa, že toho muža budem často navštevovať spolu s ďalšími ľuďmi, ktorí sa starali o chorých a nosili im lieky, jedlo i šatstvo.

Matka vraha môjho otca sa ho jedného deň spýtala: “Vieš, kto je tá pani, čo sa o teba tak stará? Je to jedna z mnohých sirôt, ktoré si pripravil o rodiča. Je dcérou Pacha Miru.” Nikdy viac sa mi už nedokázal pozrieť do očí. Pochopila som, že vina je horšia ako bolesť.

V roku 2001 šla moja dcéra Paola so svojou päťročnou dcérkou do školy v obci, kde pracovala. Cestou do školy ich uniesla ozbrojená skupina. Malú o dva dni vrátili. Paolino telo sa nám podarilo nájsť a identifikovať až po siedmych rokoch, keď sme prehľadali všetky okolité polia a kopce.

Môjho mladšieho brata tiež uniesli, keď bol na cestách. On aj ľudia, s ktorými cestoval, sú dodnes nezvestní.

4. mája 2005 uniesla ilegálna ozbrojená skupina môjho osemnásťročného syna. Po pätnástich dňoch ho zavraždili a nechali ležať na ceste. V tej nepochopiteľnej chvíli som si povedala: “Pane, vraciam ti ho.”

19. mája 2005 som sa pred pohrebom svojho syna zadívala na jeho truhlu a všimla som si reliéf, ktorý znázorňoval Pietu od Michelangela. Povedala som Panne Márii: “Matka Božia, odpusť mi, že plačem za svojím synom. Mala by som byť pokojná, lebo som v živote dostala milosť byť matkou.”

O tri dni neskôr som na ceste domov uvidela mladíka, člena jednej z ilegálnych ozbrojených skupín. Bol ranený a plakal od bolesti. Preniesli sme ho do nášho domu. Bol vyhladovaný, tak som mu dala jedlo a kávu, a tiež krátke nohavice a košeľu po nebohom synovi. Prišla moja známa, ktorá je zdravotná sestra, a spolu sme mu umyli a ošetrili rany.

Mladého muža sme uložili do synovej postele. Na stene zbadal naše rodinné fotografie, aj fotografiu môjho osemnásťročného syna. ,Prečo sú tu fotky toho chalana, ktorého sme zabili pred niekoľkými dňami? Ja aj moje dcéry sme v ostali šokovane stáť. Pochopili sme. Aj on. Začal hlasno, zúfalo plakať. Prosila som drahého Boha, nech necítim srdcom matky, ani nech nepočúvam ušami matky, ale nech mi On pomôže. Napokon som chlapcovi povedala: “Toto je teraz tvoja posteľ a tvoja izba.” Neutíšiteľne plakal, kričal. Podala som mu telefón a povedala: “Tvoja mama si o teba robí starosti. Prosím, zavolaj jej.”

Vyšla som von porozprávať sa s dcérami. Povedali mi: “Mami, veď on je vrah! Nesmie sa odtiaľto dostať živý!” Odpovedala som im: „Dobre, urobím, čo budete chcieť. Ale ak mám skončiť ako jeho vrahyňa, musíte my vy na oplátku priviesť môjho zavraždeného syna. Živého! “ Pochopili, že nemá zmysel pýtať si “oko za oko, zub za zub”.

Vrátila som sa k mladíkovi a povedala mu: “Pozri, nemôžeš tu zostať, potrebuješ ísť do nemocnice.” V auguste toho istého roku sa z nemocnice vrátil. Keď ma zbadal, prišiel, pozdravil ma a oslovil ma “mama”. V decembri zomrel v incidente spojenom s drogami. Jeho matka si prišla vyzdvihnúť  jeho telo. Pomohla som jej odniesť jej mŕtveho syna do mesta.

V našom ľudskom živote jestvuje len jeden základný princíp: milujte sa navzájom.

Pane, odpusť každému človeku, ktorý mi ublížil. Uzdrav ma tak, aby som mu prostredníctvom Tvojho odpustenia mohla pozrieť do očí ako človeku, ktorý má právo robiť chyby a zároveň vie, že vo svojich chybách je on ten, kto padol.“

Kolumbijčanka Pastora Mira García sa stala príkladom osobného odpustenia a kresťanskej lásky. Keď pápež František navštívil Kolumbiu, Pastora verejne predložila jemu i ostatným svedectvo svojej oddanosti Ježišovi a Jeho prikázaniu milovať sa navzájom.

Dnes Pastora pracuje v CARE – Centre “Na ceste k zmiereniu”. Založila ho pred 13 rokmi za účelom nachádzania a budovania rôznych foriem a spôsobov zmierenia sa medzi obeťami zločinov, rodinami obetí a zločincami. Pastora je presvedčená, že začiatok opätovného zaradenia sa do spoločnosti a základ skutočného emocionálneho a duchovného uzdravenia spočíva v plnom, hlbokom pochopení toho, čo sa stalo.

ACN podporuje mierové projekty v rozličných častiach sveta. V Kolumbii práve odsúhlasila projekt rekonštrukcie kostola v Aquitánii. Táto dedinka ležiaca v lesoch bola obeťou veľkých násilností. Mnoho ľudí zomrelo v ozbrojených konfliktoch alebo na mínových poliach, ktoré za sebou zanechali ilegálne skupiny. Poslední obyvatelia obce utiekli. Postupom času, keď bol región odmínovaný a kontroly sa ujala vláda, sa ľudia vrátili. Obyvatelia však našli len ruiny domov a vážne poškodený kostol a faru. Aby sa Aquitánia vrátila späť do života, požiadal nový farár o pomoc na rekonštrukciu Kostola Panny Márie Karmelskej. ACN podporí tento projekt sumou 20 000 €.