Prezidentské voľby na Ukrajine, ktorých rozhodujúce druhé kolo sa uskutoční už tento víkend, priniesli krajine zvýšený záujem medzinárodného spoločenstva. Vojnový konflikt na východe krajiny a pretrvávajúca kríza na Ukrajine sa ale väčšine z nás zdajú byť veľmi ďaleko.

Starosti o obyčajných ľudí na Ukrajine Edwarda Kawu už neraz pripravili o pokojný spánok. Napriek tomu ale 40-ročný františkán z rádu minoritov vyžaruje v rozhovore pozitívne presvedčenie, pevne ukotvené vo viere. Túto nádej sa usiluje odovzdávať veriacim aj vo svojej funkcii pomocného biskupa v západoukrajinskej arcidiecéze v Ľvove. Rímsko-katolícka Cirkev na Ukrajine, ku ktorej sa hlási asi milión obyvateľov, je síce počtom neveľká, ale veľmi aktívna (náboženská) menšina. Ku grécko-katolíckej Cirkvi, ktorá je zjednotená s Rímom, sa hlási okolo päť miliónov Ukrajincov.

Tobias Lehner sa s ľvovským pomocným biskupom počas jeho návštevy jednej z akcií Pápežskej nadácie „Aid to the Church in Need“ (Pomoc trpiacej Cirkvi) ACN v nemeckom Kolíne porozprával o pocitoch rezignácie, novej nádeji i o tom, prečo sa mnohí mladí Ukrajinci napriek ťažkej situácii rozhodnú svoju krajinu neopustiť.


ACN: Záujem svetovej verejnosti o Ukrajinu sa koncom roka 2018 znovu zvýšil vďaka negatívnym správam o zajatí viacerých lodí ukrajinského vojenského námorníctva ruskými jednotkami na Rusmi okupovanom poloostrove Krym. Tento incident viedol k vyhláseniu 30-dňového stanného práva. Obávajú sa obyvatelia Ukrajiny otvoreného vojnového konfliktu?

POMOCNÝ BISKUP EDWARD KAWA: Strach pred vojnou je na Ukrajine naozaj všadeprítomný, a to nie len od vyhlásenia stanného práva. Veď otvorený vojnový konflikt vypukol už v roku 2014. Na jeho začiatku boli krvavé protivládne protesty v rámci takzvanej „Oranžovej revolúcie“ na námestí Majdan v hlavnom meste Kyjev, neskôr anexia poloostrova Krym a ozbrojené boje na východe krajiny.

Vojna vo východnej časti Ukrajiny trvá už takmer päť rokov a prebieha akoby za „vylúčenia svetovej verejnosti“. V našich médiách sa o tomto vojnovom konflikte dozvieme len málo. Obyvatelia v ukrajinských oblastiach Doneck a Luhansk sú izolovaní od zvyšku krajiny. Čo sa na Ukrajine vie o ich aktuálnej situácii?

Som v kontakte s ľuďmi, ktorí v týchto vojnových oblastiach žijú. Trpia hmotnou núdzou, pričom veľmi vážna je predovšetkým situácia v separatistickej provincii Luhansk. Jednoduchí ľudia týmto vojnovým konfliktom medzi Ukrajinou a Ruskom nesmierne trpia a túžia po živote v mieri. Malé katolícke kostoly v Donecku a Luhansku sú často preplnené. Ľudia hľadajú útechu, túžia po oázach pokoja a mieru. Cirkev sa snaží byť pre nich touto oázou.

Krajiny Európskej únie si dobre pamätajú protesty na kyjevskom Námestí nezávislosti, ktoré trvali od novembra 2013 až do februára 2014. Ako Ukrajinci vnímajú odkaz tzv. „Oranžovej revolúcie“ po rokoch?

Po majdanských protestoch mnohí verili, že na Ukrajine príde k želaným politickým a spoločenským zmenám. Ale tie sa neuskutočnili, čo Ukrajincov veľmi sklamalo. Život mnohých ľudí je dnes ešte ťažší, ľudská dôstojnosť zostáva pre mnohých naďalej dôležitým, ale nesplneným snom. Túto silnú túžbu po dôstojnosti je cítiť aj pri modlitbách v kostoloch po celej krajine. Ukrajinci stále veria, že sa situácia v ich krajine raz konečne zlepší.

Pri Vašej vysviacke v máji 2017 ste boli najmladším biskupom Svetovej cirkvi. Aj vďaka svojej práci ste v každodennom kontakte s mládežou. Mnoho mladých Ukrajincov už svoju budúcnosť nespája s rodnou krajinou, veľa z nich sa rozhodlo pre odchod do zahraničia. Dá sa tento trend ešte zastaviť?

Usilujeme sa hlavne o to, aby sme zostali v kontakte s mladými – bez ohľadu na to, či sa do zahraničia vydajú len nakrátko alebo či sa rozhodnú opustiť Ukrajinu navždy. Naším cieľom je, aby sa každý z týchto mladých ľudí cítil ako súčasť spoločenstva, aby mal pocit, že je doma vždy vítaný. Týchto mladých mužov a ženy chceme aktívne povzbudiť aj v tom, aby v zahraničí nežili svoju kresťanskú vieru skryto. Pri seminároch a stretnutiach sa venujeme témam, ktoré sú pre mladých dôležité a sú súčasťou ich každodenného života. Na základe skúseností z tejto práce môžem povedať, že mladí, ktorí sami seba zažijú ako členov spoločenstva, sa často rozhodnú zostať na Ukrajine – a to aj napriek často neľahkej situácii. Chcú ostať doma a svoju rodnú krajinu zmeniť zvnútra.

V rebríčku krajín, ktoré Nadácia ACN pravidelne podporuje, sa Ukrajina nachádza na štvrtom mieste. Čo by ste chceli odkázať všetkým dobrodincom?

Všade na Ukrajine sú viditeľné znaky pomoci a podpory, ktorú nám cez Nadáciu ACN Boh daroval. Tunajšia cirkev tak po dlhom období komunizmu vďaka tejto podpore, za ktorú sme veľmi vďační, znovu rozkvitla. A zároveň sme plní nádeje, že táto pomoc bude aj v budúcnosti prinášať ovocie. Pomoc Nadácie ACN nás utvrdila aj v tom, že ani na Ukrajine nie sme izolovaní. Naša cirkev je ako veľká rodina, v ktorej sa všetci súrodenci musia podeliť o to, čo majú.