„V hostinci niet miesta!“

Tu kdesi sú počiatky príbehu ACN… Povojnová Európa, „Páter Slaninka“, 14 miliónov nemeckých utečencov. A sebectvo a bolesť a neprijatie a hlad a utrpenie.

Presne pred sedemdesiatimi rokmi napísal páter Werenfried von Straaten pri príležitosti Vianoc príspevok do mesačníka premonštrátskeho opátstva v belgickom Tongerlo. Nič nevyjadruje podstatu misie, ktorú páter Werenfried založil prostredníctvom organizácie Kirche in Not (Aid to the Church in Need) tak jasne, ako práve tento list. A nikdy od onoho roku 1947 nebolo jeho vianočné posolstvo aktuálnejšie ako práve dnes.

 

Milí priatelia,

v čase prvých Vianoc boli cesty do Betlehema plné ľudí, ktorí sa ponáhľali do Dávidovho mesta, aby sa tam nechali zapísať kvôli sčítaniu ľudu, ktoré nariadil cisár Augustus. Cestu tam si mnohí prebojovávali – rukami, nohami, lakťami, len aby boli na mieste prví. Vedeli totiž veľmi dobre, že len prví majú šancu nájsť si nejaký nocľah.

A tak ako to často býva, boli to tí najbohatší a najsilnejší, tí, čo sa niesli na koňoch alebo ťavách alebo viezli vo svojich pohodlných vozoch, ktorí vytlačili na kraj cesty malých na ich úbohých oslíkoch, a tým si zabezpečili v hostincoch najlepšie miesta. A tak sa pre Máriu, ktorá nosila pod srdcom Ježiša, miesto v hostinci nenašlo.

Viete si túto scénu predstaviť? Mesto zaplavené ľuďmi, ktorí myslia iba na seba?

A viete si predstaviť, aké to bolo v Antverpách počas vojny, keď sa zaútočilo na električku č. 41? Ako sa ľudia bili, šliapali po sebe? Ako sa inak priateľský úradník alebo majiteľ malého obchodíka zrazu zmenili na divé zvieratá? Ako v momente zmizla aj tá najelementárnejšia slušnosť a dobré maniere a ako každý bojoval bezohľadne len za seba samého?

Každý za seba! Tak to bolo aj v Betleheme. A preto nebolo miesta pre Svätú rodinu. Nebolo miesta pre Krista!

A Maria cítila, že jej čas práve prichádza. A Jozef nevedel, kam z konopí. A riešenia nebolo.

Osamelí a zabudnutí sa stratili v bezmennom ľudskom dave…

Odvtedy sa veľa nezmenilo. Ani dnes niet miesta pre Krista, pretože človeka ženie jeho vlastná sebeckosť a pretože mu na inom okrem vlastného tepla a bezpečia nezáleží.

Mnohí z nás sme v teple a pohodlí, darí sa nám. Máme domov, sklenené okná, ktoré nás chránia pred chladom a napriek povojnovému nedostatku jedla a iných potrieb, napriek zvyšujúcim sa  cenám, nám toho až tak veľa nechýba.

Napadne nám ale vôbec niekedy, že tisíce Márií a Jozefov niekde tam vonku blúdia Európou? A že Kristus plače v každom chudobnom úbožiakovi, bezdomovcovi, utečencovi, vo všetkých hladných a smädných ľuďoch, vo všetkých väzňoch a chorých, vo všetkých, ktorých sám nazýval najposlednejšími medzi poslednými? V ich biede je zahalená jeho Božská aj ľudská tvár.

Opäť sú tu Vianoce a Kristus túži po tom, aby ho „svoji“ prijali. Nevidený putuje po našich uliciach a po celej Európe. Nesprávajme sa teda ako to stádo divej zveri v Betleheme, ako ľahostajní majitelia hostincov, ako tí dobre živení, sebeckí, nafúkaní mešťania, ale otvorme svoje dvere a svoje srdcia pred každým utrpením – pretože to utrpenie je utrpením samého Krista.

Utrpenie Krista? V Nemecku sú stovky miest v ruinách a v popole. Z mnohých nezostalo nič okrem protileteckých krytov, ktoré Nemci stavali všade na ochranu obyvateľstva pred leteckými útokmi. Státisíce ľudí dnes žijú v týchto bunkroch. V každom takom bunkri je strašný zápach. Každá rodina – pokiaľ sa vôbec dá hovoriť o rodinách – sa tlačí na  niekoľkých metroch štvorcových betónu. Niet ohňa ani tepla, okrem tepla ľudských tiel tlačiacich sa zúfalo na seba.

Počas vojny a okupácie  sa dialo obrovské bezprávie, ale napriek tomu zostávajú títo vyhnanci našimi bratmi a sestrami. Kristus chce žiť aj medzi nimi – vo svojej čistote, láske a dobrote. Pastieri prišli a klaňali sa Kristovi v maštali. Ale títo ľudia nemajú ani tú maštaľ. Ľudsky vzaté, v takýchto bunkroch by Kristus možno ani neprežil. Niet tam miesta ani preňho. Práve toto je – takmer tri roky po skončení vojny – utrpenie Krista!

Svet, v ktorom žijeme, je šialený. Svet, ktorý po stáročia považoval bezcitnú sebeckosť za najvyšší stupeň múdrosti … a ktorý znova a znova kvôli nej stroskotal. Svet divých šeliem a násilníkov. Svet, v ktorom bolo vlastné JA vo všetkom vznešenom aj drobnom povýšené nad lásku.

Od Cézara po Napoleona, od Hitlera až po Stalina a amerických jadrových stratégov to vždy tak bolo a pravdepodobne to tak aj vždy zostane. Cézar bol zavraždený. Napoleon zomrel v exile. Hitler sa zastrelil, Mussoliniho zlynčovali … Kto je ďalší na rade?

Násilie a bezuzdné sebectvo nevyhnutne vedú k zničeniu. To vieme. Sami sme to videli a sami znášame aj dôsledky. Avšak – akoby sme boli slepí alebo pomätení – vždy kráčame po tej istej ceste. Po ceste sebectva vo veciach veľkých aj malých. Počnúc Jaltskou konferenciou a Postupimom až po malicherné lakomstvo úžerníckych roľníkov a zbabelé zlo našich vlastných hriechov je tento svet ovládaný sebectvom.

Vo Svätom písme stojí táto tragická veta: „Prišiel do vlastného, a vlastní ho neprijali.“ Nebolo preň miesta v hostinci, pretože „tí jeho“ nemali dosť lásky. Toto je ten temný koreň vojen a skazy. A pritom vieme, že on je Knieža pokoja, po ktorom celý svet túži a ktorého tak zúfalo potrebujeme.

Obnovme teda v Božom mene lásku a otvorme mu naše dvere a naše srdcia. Pretože my ľudia patríme k sebe. Všetci. Aj Nemci a komunisti. Dokonca aj mrznúci úbožiaci v bunkroch. Aj utečenci a vyhnanci. Musíme si navzájom pre seba vytvoriť miesto a milovať sa. Nie sloganmi, ale skutkami. Tak ako svätý Martin. Bol na koni, keď ho chudák požiadal o almužnu. Martin už ale nemal nič. Vzal preto svoj plášť a roztrhol ho napoly, aby dal druhú polovicu tomu úbožiakovi. A ten chudobný bol sám Kristus.

Každý, kto je chudobný v akomkoľvek zmysle slova, je Kristus. Dajte preto balíčky s oblečením a jedlom svojim bratom v Nemecku a nevymáhajte od nich ich posledné  kúsky uhlia, ktoré vám dlhujú. Ponúknite miesto vo svojom príbytku tým, ktorí sú bez domova. Nechajte miesto pri svojom stole pre hladných. A všetkým ponúknite svoju lásku a milosrdenstvo, svoje odpustenie a priateľstvo.

Sv. Ján napísal  prvým kresťanom: “ Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov. Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska? Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou. „(Ján 3, 16 – 18).

Pokiaľ to neurobíme, naše dvere a naše srdcia ostanú pre Krista zatvorené. Nebude v nich miesta preňho. Všetky betlehemské jasličky, vianočné stromčeky so svetlom sviečok, pozlátkom a žiariacimi hviezdami nedokážu vyvážiť toto naše zlyhanie. Uzmierme sa teda  navzájom medzi sebou, vo svojich srdciach, uprostred ruín krajiny nášho nepriateľa. Zabudnime na nepriateľstvo. Vystrime svoje ruky k sebe navzájom, vľúdne a láskavo. Oživme lásku.

Pretože to drobné plačúce dieťatko v jasliach je Emanuel, Boh s nami. A Boh je láska.

 

Werenfried van Straaten