IRÁN – Krátko po uvalení nedávnych ekonomických sankcií na Irán sa stretol chaldejský arcibiskup Teheránu Ramzi Garmou, ktorý je zároveň predsedom tamojšej biskupskej konferencie, s predstaviteľmi pápežskej nadácie ACN – Aid to the Church in Need. Mons. Ramzi Garmou sa narodil na území dnešného irackého Kurdistanu. V Iráne žije od roku 1976. Je hlavou malej, ale historicky významnej komunity chaldejských katolíkov.

Chaldejský arcibiskup Teheránu Ramzi Garmou

Od novembra uvalili Spojené štáty americké nové ekonomické sankcie na Vašu adoptívnu krajinu – Irán. Aká je tam momentálne situácia?

Byť zasiahnutý ekonomickými sankciami nie je pre Irán nič nové. Pôvodom som irackým kresťanom, v Iráne žijem od roku 1976 a verte mi, tí, ktorí z tohto blízkovýchodného regiónu pochádzajú, vedia, že Amerika bude hájiť svoje záujmy, nech by to stálo čokoľvek. V roku 2003 USA napadli moju vlasť na základe predstieraných, vykonštruovaných dôvodov a dokorán otvorili dvere príchodu Islamského štátu (Daeš).

Iránčania už aj tak čelia vážnym ťažkostiam, napríklad obmedzeným pracovným príležitostiam. Problémom je vôbec prežiť, pretože životné náklady sú tu veľmi vysoké. Iránčania sa nedožadujú žiadnej zásadnej politickej zmeny, jednoducho chcú len pracovať a mať čo do úst. Cirkev podporuje tých, ktorých prostriedky na živobytie sú najobmedzenejšie, konkrétne im pomáha s nákladmi na zdravotnú starostlivosť a vzdelanie. Najväčšia sila Cirkvi však je, samozrejme, v duchovnej rovine a v jej blízkosti núdznym.

Sú kresťania v Iráne nejako zvlášť diskriminovaní?

Majú zakázané uchádzať sa o isté pozície, napríklad pozície riaditeľov škôl, ale starobylé kresťanské komunity sú inak pomerne dobre integrované do iránskej spoločnosti. Naše historické korene sú nesmierne hlboké! Dejiny chaldejskej komunity, ktorá je v súčasnosti zredukovaná na drobný kŕdeľ asi štyroch tisícok duší, siahajú až do apoštolských čias. Bol to apoštol svätý Tomáš, ktorý priniesol Evanjelium do Perzie a ustanovil našu Cirkev. História bola v istom  zmysle zabudnutá, ale boli sme to práve my, kto posielal misionárov až do Číny, a to dávno predtým, než tam začali pôsobiť západní misionári.

Momentálne prechádzame obdobím ďalšej krízy, ktorá sa začala revolúciou ajatolláha Chomejního v roku 1979. Všetky katolícke školy a nemocnice, na ktoré sme predtým mali dosah a v ktorých sme pôsobili, boli zrušené, čím sa výrazne obmedzila naša prítomnosť v spoločnosti.

Pozrime na naše dejiny. Kresťania zakúšali prenasledovanie od najstarších čias, už v Novoperzskej ríši počas vlády Sásánovskej dynastie až do siedmeho storočia. Už vtedy boli kresťania považovaní za zradcov s napojením na Západ. A potom prišli mongolské vpády. V každom prípade niet sa čomu čudovať. Už samotný Ježiš v Evanjeliu varoval svojich učeníkov, že budú pre Jeho meno prenasledovaní. Evanjelium rezonuje s najhlbšími túžbami človeka, ale jeho zvestovanie je sprevádzané prenasledovaním už od čias zostúpenia Ducha Svätého na učeníkov, ktoré bude pokračovať až do posledných dní Cirkvi na zemi.  Cirkev bez mučeníkov by bola ako strom bez ovocia!

Neobávate sa, že kresťanská komunita v Iráne  celkom zanikne?

Samozrejme, bez debaty, masový exodus kresťanov, zvlášť mladých ľudí a našich najaktívnejších členov, nás hlboko znepokojuje. Napriek tomu by sme nemali nazerať na celú situáciu z príliš ľudskej perspektívy. Sila a dynamika kresťanskej komunity nespočíva v jej početnosti. Okrem toho si myslím, že naša situácia je menej vážna než situácia kresťanských komunít na Západe. Väčšina Európanov žije v prostredí bez viery alebo v prostredí, kde viera je vlažná, zatiaľ čo pre nás sú naši moslimskí susedia neustálou pripomienkou Boha.

Jedinou vecou, na ktorej skutočne záleží, je to, či dokážeme svedčiť o svojej viere. A toto my dokážeme – bez publicity a sebaprezentácie, jednoducho tým, že žijeme ako kresťania. Vidíme ovocie, ktoré takýto život prináša, pretože moslimovia prichádzajú za nami a pátrajú po posolstve Evanjelia. Keď sa ich opýtate, čo ich k nám privádza, často povedia, že je to príkladný život ich kresťanských susedov.

Badáte v Iráne záujem o kresťanskú vieru?

Toto je pre nás nesmierne citlivá téma. Treba poukázať hneď na začiatku na to, že konverzie na kresťanstvo sú predovšetkým zásluhou evenjelikálnych protestantov. My chaldejskí katolíci sme pod neustálym dohľadom vlády. Občas sa stáva, že moslim sa chce stať súčasťou našej komunity, čelí však prekážkam a diskriminácii zo strany svojej rodiny aj zo strany režimu. Uvediem príklad – dvaja z našich seminaristov boli vo väzení. Práve preto, že obaja sú konvertitmi.

Pokiaľ ide o nás, máme zakázané sláviť svätú omšu v perzštine. Samozrejme, milujeme svoju rodnú aramejčinu, jazyk, ktorým hovoril Ježiš, a používame ju aj doma. Ale Iránčania jej nerozumejú. Takže jazyk sa nám stal getom, sme v ňom uväznení. Takýmto spôsobom nedokážeme komunikovať svoju vieru. Z podobných dôvodov nesmieme vlastniť Bibliu alebo náboženskú literatúru v perzštine.

Ako teda treba chápať preklad Katechizmu Katolíckej cirkvi iránskymi šiítskymi ajatolláhmi?

Ako veľmi povzbudzujúci znak otvorenosti zo strany tých ajatolláhov, ktorých zaujíma posolstvo Katolíckej cirkvi. Šiítske duchovenstvo uznáva morálnu autoritu Vatikánu. Vo Vatikáne je aj iránsky veľvyslanec a napokon jestvuje tiež pohyb študentov oboma smermi. Irán je veľmi izolovanou krajinou pod silným tlakom Saudskej Arábie a Spojených štátov amerických.

Ako si vysvetľujete fakt, že niektorí mladí ľudia sa odvracajú od islamu v krajine, v ktorej toto náboženstvo stále dominuje?

Násilným vnucovaním islamu sa vyvoláva u mladých ľudí odmietavá reakcia. Mladí ľudia si neželajú, aby sa im predpisovalo, ako žiť. Táto reakcia čiastočne vysvetľuje záujem o kresťanstvo, zoroastrizmus  a hinduizmus. A potom sú tu tí, ktorí  odmietajú akékoľvek formy náboženstva. Žiaľ, mnohí sa strácajú v drogách kvôli nedostatku ideálu a smerovania v živote. Drogy sú zdanlivo jednoduchým riešením, sú nadosah a mnohí mladí sa v nich nenávratne utopia.

Chceli by ste povedať pár slov podporovateľom ACN?

Rád by som poďakoval nadácii ACN za jej solidaritu s našou odľahlou kresťanskou komunitou. Zabezpečujete nám materiálnu pomoc. Čo je však oveľa vzácnejšie, je vaša snaha nepretržite nás informovať o situácii Cirkvi po celom svete. Napomáhate zjednocovanie kresťanov, vrátane tých, ktorí sú v geografickom zmysle tými najvzdialenejšími.