Pierbattista Pizzaballa strávil vo Svätej zemi už viac ako tridsať rokov. V roku 2016 bol tento františkánsky kňaz vymenovaný za arcibiskupa a apoštolského administrátora Latinského patriarchátu v Jeruzaleme. V rozhovore s Daniele Piccini počas návštevy ACN v Nemecku arcibiskup vysvetlil, prečo súčasné medzinárodné politické rozhodnutia zhoršujú konflikt vo Svätej zemi a prečo sa Cirkev spolieha na silu malých krokov.

ACN: Otec arcibiskup, aká je súčasná situácia kresťanov vo Svätej zemi?

Arcibiskup Pierbattista Pizzaballa: Zvykne sa hovoriť, že v regióne, ktorý je považovaný za Svätú zem, žijú tri skupiny ľudí: Izraelčania, Palestínčania a kresťania. Ale kresťania v skutočnosti nie sú „tí tretí“. Patria k ľudu, v ktorom žijú. Ako kresťania nemáme žiadne požiadavky na vlastné teritórium. Stretnúť kresťana nie je považované za nebezpečné ani pre židov, ani pre moslimov. Napriek tomu v tomto regióne život kresťanov nie je ľahký: je pre nich ťažšie nájsť si prácu, či bývanie. Životné podmienky sú pre kresťanov rozhodne náročnejšie.

Arcibiskup Pierbattista Pizzaballa je latinským patriarchom Jeruzalema od roku 2016. Foto: Ilka Bücher

Znamená to, že náboženská sloboda kresťanov je vo Svätej zemi značne obmedzená?

Tu je potrebné správne rozlišovať. Sloboda praktizovať náboženstvo je jedna vec, sloboda svedomia je vec druhá. Sloboda praktizovať vlastné náboženstvo tu existuje. Kresťania môžu sláviť bohoslužby a rozvíjať život v komunitách. Sloboda svedomia znamená, že sa všetci členovia Cirkvi môžu slobodne vyjadrovať a ak by sa veriaci z iných náboženstiev rozhodli stať kresťanmi, majú na to právo. A toto už je omnoho komplikovanejšie. Politika hrá vo Svätej zemi vždy dôležitú úlohu. Už len chcieť navštíviť nejaké miesto sa môže rýchlo stať politickou záležitosťou. Napríklad, kresťania z Betlehema by sa radi išli pomodliť do baziliky Božieho hrobu. To však často nie je možné, pretože na to potrebujú povolenie. Je to vec náboženskej slobody, alebo je to len o politike, ak nedostanú povolenie navštíviť Boží hrob, pretože sú Palestínčania? Celé je to poprepájané.

Americká vláda nedávno presťahovala svoje veľvyslanectvo do Jeruzalema. Ako cítiť dôsledky takýchto politických opatrení?

Tento krát to nemalo veľký dopad na každodenný život. No politicky je premiestnenie amerického veľvyslanectva slepou uličkou. Všetky záležitosti, ktoré sa spájajú s Jeruzalemom a na ktorých sa nedohodnú obe strany – Izrael aj Palestína –, vedú na politickej úrovni k hlbokej priepasti. A presne to sa stalo. Po premiestnení amerického veľvyslanectva Palestínčania zrušili vzťahy s americkou vládou, čo síce prinieslo rokovania medzi Izraelom a palestínskymi regiónmi, no tie napredovali pomaly, až nakoniec úplne ustal.

Napätie v poslednom období viedlo k radikalizácii zväčšujúceho sa počtu mladých ľudí, a to najmä medzi Palestínčanmi. Má to negatívny dopad na tamojších kresťanov?

Sú Palestínčania, ktorí patria k fundamentalistickým hnutiam. Ale sú aj takí, ktorí sú proti násiliu. Väčšina kresťanov vo Svätej zemi sú Palestínčania a žijú v takých istých podmienkach, ako palestínski moslimovia. Náboženský fundamentalizmus vytláča kresťanov na okraj spoločnosti. Máme skúsenosti so spoluprácou a solidaritou, ale aj s vylúčením a diskrimináciou.

Cirkev sa musí pokúsiť budovať malé spojenectvá, stavať malé mosty.

Ďalším problémom je rastúca emigrácia kresťanov…

Emigrácia nie je masovým fenoménom, inak by kresťania zo Svätej zeme už dávno vymizli. Je to skôr menší, no stály úbytok. Každý rok, keď navštevujem farnosti, kňazi mi hovoria „Tento rok sme stratili dve – tri rodiny.“

Môže Cirkev urobiť niečo pre to, aby sa táto ťažká politická situácia vyriešila?

Kresťania tvoria asi jedno percento populácie, preto nemôžeme očakávať, že ponesú rovnakú zodpovednosť, ako ostatné skupiny. Samozrejme, Cirkev tvorí celosvetové spoločenstvo. Prichádzajú sem milióny kresťanských pútnikov zo všetkých kútov Zeme. Našou úlohou je hovoriť ľuďom, že kresťanský spôsob života v tejto krajine a uprostred tohto konfliktu je možný. Teraz nie je čas na veľké gestá. Cirkev sa musí pokúsiť budovať malé spojenectvá, stavať malé mosty.

Historické centrum Jeruzalema je posvätné pre židov, moslimov aj kresťanov. Kostoly, mešity i synagógy sú vedľa seba. Foto: Ilka Bücher

Pápež František navštívil krajinu v roku 2014. Malo to vplyv na politickú situáciu, prípadne na vzťah medzi katolíckymi a pravoslávnymi kresťanmi?

Návštevy Svätého Otca sú dôležitými odrazovými mostíkmi na ceste k mieru. Pravdou je, že keď príde na ekumenizmus. Pápež František svojou návštevou staval na základoch historického stretnutia pápeža Pavla VI. s patriarchom Athenagorasom v roku 1964 v Jeruzaleme. Keď si toto uvedomíme, návšteva pápeža Františka – a konkrétne ekumenická modlitba v Bazilike Božieho hrobu –, bola rozhodujúcim a značným obratom vo vzťahu medzi katolíckymi a pravoslávnymi kresťanmi.

ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi bola kresťanom vo Svätej zemi mnoho rokov nablízku. Napríklad kňazská charita v Jeruzaleme finančne podporuje medzináboženský projekt s názvom „Rozvíjaj odpustenie, premôž nenávisť“. Tohto projektu sa zúčastňujú stovky kresťanov, židov a moslimov. Mohli by ste nám povedať viac o tejto iniciatíve?

V prvom rade by som chcel poďakovať ACN, pretože kňazská charita vo Svätej zemi robí veľmi veľa. Podporuje mnohé projekty, vrátane tohto projektu, ktorý organizuje Centrum Rossing. Daniel Rossing bol žid, ktorý cítil, že práve Jeruzalem musí byť miestom, kde sa všetky náboženstvá cítia ako doma. Mnohí mladí ľudia, ktorí sa zúčastňujú na týchto hodinách, aplikujú to, čo sa naučia, vo svojich profesijných životoch. Náboženstvo, ktoré je vo Svätej zemi často dôvodom rozdelenia, sa vďaka tomu stáva dôvodom jednoty.