Obec Vinkt neďaleko belgického mesta Gent sa stala 27. mája 1940 dejiskom jedného z najväčších zločinov spáchaných nemeckým Wehrmachtom na západnom fronte počas druhej svetovej vojny. Nemecké vojská pri masakre popravili 86 civilistov. Holandský premonštrát otec Werenfried van Straaten, zakladateľ pápežskej nadácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi, videl hroziace nebezpečenstvo, že Európu rozdelí nenávisť, a preto si za svoje životné poslanie zvolil obnoviť lásku – a to aj vo Vinkte. O 80 rokov neskôr si pápežská nadácia pripomína práve túto udalosť.

Páter Werenfried so svojim legendárnym klobúkom na púti pri príležitosti 25. výročia ACN. FOTO archív ACN

Bolo to na konci druhej svetovej vojny. Na základe dohôd víťazných mocností na Jaltskej konferencii, ako aj na základe Postupimskej dohody došlo od roku 1945 k odsunu 14 miliónov Nemcov z východných území. Vysídlenci vrátane 6 miliónov katolíkov žili v západných častiach Nemecka väčšinou v bunkroch či táboroch v neľudských podmienkach. Otec Werenfried van Straaten, ktorý sa narodil roku 1913 v holandskom Mijdrechte, si pri pohľade na mnohoraké utrpenia vysídlených osôb spomenul na vianočný príbeh – ani v hostinci nebolo miesta pre Svätú rodinu, pretože „tí praví domáci“ nemali v sebe lásku.

Bez miesta v hostinci

Mladý kňaz apeloval na kresťanské svedomie a vyzýval všetkých na lásku k nepriateľovi a blížnemu. V článku Bez miesta v hostinci vo vianočnom vydaní časopisu opátstva v belgickom Tongerle roku 1947 požiadal čitateľov, stále smútiacich za príbuznými, ktorých im Nemci zabili, o gesto zmierenia.

Stalo sa niečo neuveriteľné: odpoveď na článok bola ohromujúca a vyvolala medzi Flámami vlnu ochoty pomôcť. A keďže sa medzi vysídlenými obyvateľmi nachádzalo aj 3 000 katolíckych kňazov, prostredníctvom ktorých sa získaná pomoc rozdeľovala núdznym, dostala nová organizácia názov Pomoc kňazom z Východu.

„Boh nás zachráni pred nenávisťou“

Meno Werenfried v pôvodnom význame znamená „bojovník za mier“ a čoskoro sa stalo takýmto programom. Roku 1948 vyzbieral páter Werenfried od flámskych farmárov množstvo slaniny, čo bol obrovský úspech, a vďaka nemu získal prezývku Speckpater, t. j. Slaninový kňaz. Roku 1950, teda 10 rokov po masakre, kázal práve vo Vinkte. Neskôr v svojich spomienkach pripustil, že sa tejto kázne obával: „Nikdy v živote sa ma nezmocňoval rýchlo strach, ale vtedy som sa naozaj bál.“ A oprávnene, zatrpknutosť a nenávisť v srdciach ľudí ešte neboli prekonané. Najstaršia z obetí masakry mala 89 rokov, najmladšia 13. Sotva sa vo Vinkte našla rodina, ktorá nestratila žiadneho príbuzného… Dokonca i miestny kňaz odhováral otca Werenfrieda od jeho riskantného podniku.

„Do Vinktu som pricestoval deň vopred, aby som preskúmal situáciu. V sobotu večer som prišiel na faru. Pán farár zdvihol ruky a zúfalo skonštatoval: To nebude fungovať, otče, ľudia nechcú. Hovoria: »Čo? Tento kňaz prichádza požiadať o pomoc pre Nemcov? Pre lotrov, ktorí zastrelili našich mužov a chlapcov? V žiadnom prípade! Na prednášku nepríde ani živá duša. Ak chce, môže kázať prázdnym stoličkám. A má šťastie, že je kňazom! Inak by sme ho zbili!«Čo som mal robiť? Po dohode s pánom farárom som sa predsa len rozhodol, že si na nedeľu večer pripravím prejav. Medzitým som plánoval kázať na nedeľnej svätej omši. Nasledujúce ráno som teda stál na kazateľnici – celú štvrťhodinu – a kázal som o láske. Bola to najťažšia kázeň, akú som v živote absolvoval. No vydarila sa,“ spomínal si na celú situáciu Werenfried van Straaten.

300 terénnych vozidiel pre komunitu v Amazónii. Páter Werenfried (vľavo) na kontrolej ceste v Amazónii, rok 1982. Foto archív ACN

„Človek je lepší, ako si myslíme!“

„Keď som sa po svätej omši modlil ďakovnú modlitbu a kostol bol úplne prázdny pretože ľudia sa hanbia ukázať, akí sú dobrí! , prišla jedna žena nesmelo dopredu. Nič nepovedala, len mi dala 1 000 frankov a odišla skôr, než som sa jej mohol čokoľvek opýtať. Našťastie pán farár práve išiel zo sakristie a videl ju vychádzať. Povedal mi: ‚Je to jednoduchá roľníčka. Jej manžel, syn aj brat boli roku 1940 zavraždení Nemcami.‘ Ona bola prvá…“

„Večer bola sála plná. Dve hodiny som hovoril o ťažkostiach ,ruksakových‘ kňazov a o opustenosti ich veriacich. Neprosil som o slaninu, peniaze alebo oblečenie. Prosil som len o lásku a úplne na záver som sa spýtal, či sa so mnou chcú pomodliť za svojich trpiacich bratov v Nemecku. Modlili sa so slzami v očiach. Potom neskoro večer, o jedenástej, keď už bola tma a nikto ich nemohol vidieť, prichádzali jeden za druhým na faru, aby odovzdali obálku so 100 frankami, 500 frankami a sprievodným listom. A nasledujúce ráno, skôr než som odišiel, stáli opäť pred farouDostal som tam 17 obálok s peniazmi. Ďalšie peniaze previedli na môj poštový šekový účet. Vyzbierali slaninu. Adoptovali si jedného nemeckého kňaza. To bol Vinkt! Človek je lepší, ako si myslíme!“

„Loď Európa“ – len kresťanstvo nás môže zachrániť

Werenfried van Straaten pochopil, že ak nebude odstránená nenávisť zo sŕdc ľudí, nikdy nezavládne v Európe mier a zmierenie: „Všetci sa plavíme na jednej lodi a táto loď sa nazýva Európa! Všetko je zbytočné, ak je loď deravá. Loď Európa je deravá. Znamená to, si treba vyhrnúť si rukávy a čerpať z nej vodu, inak sa potopíme všetci bez ohľadu na to, kde stojíme.“ A pokračoval: „Nezachráni nás atómová bomba ani Marshallov plán, iba skutočné kresťanstvo. Poriadok môže byť obnovený jedine prostredníctvom lásky ako poznávacieho znaku kresťanstva.“