Pakistanský kňaz navštívil Slovensko: Ak máte silnú vieru, nemusíte sa ničoho a nikoho báť

V rámci Týždňa pomoci prenasledovaným kresťanom nás navštívil pakistanský kňaz otec Emmanuel Yousaf. Odslúžíl viacero omší, zúčastnil sa diskusií po celom Slovensku a na pôde Národnej rady vyzval poslancov k diplomatickému riešeniu zlej situácie kresťanov v Pakistane.

Otec Emmanuel Yousaf počas svätej omše v kostole sv. Štefana v Bratislave.

Aké to bolo vyrastať v Pakistane ako dieťa kresťanských rodičov?

V porovnaní s dneškom veľmi dobré. Študoval som na katolíckej škole sv. dona Bosca. Boli sme síce katolícka škola, napriek tomu bola väčšina mojich spolužiakov moslimami. No ak si myslíte, že medzi nami prebiehali náboženské spory, mýlite sa. Teda, sporov sme mali veľa, ale boli to klasické detské prekáračky (smiech).

Vnímali ste to tak preto, že ste boli dieťa, alebo bola situácia v krajine skutočne lepšia?

Náboženstvo v rokoch môjho detstva (otec Yousaf má 69 rokov, pozn. red.) nebolo veľkou témou. Môj otec pracoval v armáde a tiež mal viacero moslimských priateľov. Pamätám si, že na vianoce sme piekli koláče a roznášali ich po moslimských rodinách. A tie rodiny robili to isté počas ich sviatkov.

S najbližšími priateľmi sme to dokonca robili opačne – blahoželali sme im počas ich sviatkov, a oni nám počas našich.

Situácia je dnes teda rozhodne horšia, no predsa len. Bola situácia skutočne bezproblémová?

Klamal by som, ak by som povedal, že áno. Hoci moja osobná skúsenosť je taká, ako som ju opísal, v iných častiach krajiny zažívali kresťania ťažkosti aj v minulosti. Najmä v odľahlých oblastiach, v menších mestách a na dedinách. Nemohli piť vodu z rovnakej studne a podobne. Situácia nebola pre kresťanov v Pakistane ideálna nikdy.

Kedy sa situácia kresťanov začala zhoršovať naprieč celou krajinou?

V 80. rokoch prebrala správu krajiny armáda, išlo o puč v rámci akcie nazvanej “Fair play”. Koľká irónia… Islamské zákony šaría sa začali po prevrate sprísňovať. Najviac nám robí starosti zákon o rúhaní, ktorý platí dodnes a extrémne často sa zneužíva.

Ako sa zneužíva?

Zákon o rúhaní hovorí, že za znevažovanie proroka Mohameda či Koránu vás čaká trest. A jediným trestom v tomto prípade je smrť. Často ho však využívajú radikáli na to, aby riešili svoje osobné spory. Nielen s kresťanmi, ale aj s umiernenými moslimami, ktorých je väčšina. Ak mám problém s kolegom či konkurentom, obviním ho z rúhania. Kým sa z toho “vyseká”, dávno ho vyhodia z práce a ja mám pokoj. Dotyčný však trpí a môže sa stať, že ho odsúdia na smrť za vymyslené obvinenie. Koniec-koncov, to bol aj prípad Asie Bibi, ktorý je Slovákom dobre známy.

Skúste ho napriek tomu priblížiť.

Asia Bibi bola obvinená z rúhania, ktoré nespáchala. Skutočným dôvodom bolo, že jej moslimská kolegyňa nechcela, aby pila vodu z rovnakých pohárov ako oni. Asia Bibi to odmietla a o pár dní prišlo toto vykonštruované obvinenie. Trvalo niekoľko rokov, kým sa na Najvyššom súde podarilo rozsudok smrti zvrátiť. Asia Bibi mala šťastie, viacerí ho však nemajú.

Ako to myslíte?

Asiu Bibi zatkla po obvinení polícia. To sa niekedy nestane a zakročí rozvášnený dav – tieto obvinenia totiž rozhlasujú cez mešity a dozvie sa o nich rýchlo celá komunita. Nie raz sa stalo, že dav takto obvineného človeka zlynčoval.

Otca Yousafa prijali aj poslanci NRSR. Zľava Miriam Lexmann, europoslankyňa, riaditeľ ACN Slovensko Miroslav Dzurech a Anna Verešová, poslankyňa NRSR.

Ako sa dá popri tomto prenasledovaní a živote v neustálom strachu udržiavať kresťanská viera? Počty kresťanov totiž napriek represii neklesajú.

Ale veď to Ježiš Kristus hovoril – budú vás nenávidieť pre moje meno. My kresťania máme tuhý korienok (úsmev). Navyše, Pán Boh nás požehnal a nemáme problém s nedostatkom kňazov, čo sa často stáva v iných krajinách. V skutočnosti musíme zháňať prostriedky – napríklad od ACN – na výstavbu nových seminárov. V tomto cítim veľkú Božiu prozreteľnosť. Ľudia od kresťanstva neodchádzajú, žijeme ako komunita.

Čo cítite ku krajine, v ktorej nemôžete úplne slobodne žiť a vyznávať svoju vieru?

Presne toto je naratív, ktorý sa nám snažia nahovoriť extrémisti. Lenže to tak nie je. Ja sa cítim byť Pakistancom rovnako, ako sa nimi cítia moslimovia. Chceme žiť s bratmi moslimami v našej spoločnej krajine a pracovať na jej zlepšení, tak, ako Slováci pracujú na zlepšení Slovenska. K tomu potrebujeme pomoc – aj finančnú, aj politickú, no najmä pomoc silnej modlitby. Modlite sa za nás, prosím.

Na Slovensku aj v súvislosti s utečeneckou krízou vládne strach z moslimskej kultúry. Opýtam sa narovinu – máme sa čoho báť?

Vášmu strachu rozumiem. No uvedomte si, že aj veci, o ktorých rozprávam – strašné, strašné príbehy – sú páchané malou časťou radikálnych moslimov. Pre nich je aj väčšina umiernených moslimov neprijateľná. Navyše, pokiaľ máte silnú vieru, nemáte sa čoho báť.

Cestovali ste po celom Slovensku. Aký ste mali zo Slovákov pocit?

Slovensko je – zatiaľ – kresťanská krajina. Mal som úžasné privilégium osloviť niekoľko tisíc ľudí, s desiatkami som sa aj osobne porozprával. Som vďačný, že som sem mohol zavítať a verím, že to nebolo posledný krát. Som vďačný aj nadácii ACN – že ma sem pozvala podať svedectvo o viere a že už dlhé roky podporuje v Pakistane rozličné projekty.

Viac informácií o Týždni pomoci prenasledovaným kresťanom a o možnostiach pomoci nájdete na www.prenasledovani.sk